Search
Close this search box.

Ženy v IT

Prvý stupeň základnej školy som absolvovala v takej “dedinskej” škole. Aspoň moja mama ju za takú považovala. Napriek námietkam mojej vtedajšej triednej učiteľky, že to nezvládnem, som na druhý stupeň prestúpila do školy s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov. So školou som nemala najmenšie problémy a matematika ma veľmi bavila. V poslednom ročníku sme mali dokonca hodiny informatiky a pričuchli sme k “programovaniu”.

Prvý stupeň základnej školy som absolvovala v takej “dedinskej” škole. Aspoň moja mama ju za takú považovala. Napriek námietkam mojej vtedajšej triednej učiteľky, že to nezvládnem, som na druhý stupeň prestúpila do školy s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov. So školou som nemala najmenšie problémy a matematika ma veľmi bavila. V poslednom ročníku sme mali dokonca hodiny informatiky a pričuchli sme k “programovaniu”.

Moje ďalšie kroky po základnej škole viedli na gymnázium so zameraním na informatiku. Programovanie ma však nebavilo. Priam naopak. Mala som k nemu odpor. Navyše som tomu vôbec, ale vôbec nerozumela. Nechápala som vôbec súvislosti, nadväznosti a vôbec, celú tú logiku za tým. Super bolo, že sme mali aj veľa matematiky, ktorá ma neprestala baviť.

Keďže ma bavila matematika a bolo na rade vybrať si vysokú školu, zamierila som na Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského, odbor Aplikovaná matematika – Ekonomická a finančná matematika. Na moje veľké sklamanie hneď prvá dva semestre obsahovali povinné predmety programovania. Stále sa mi to nepáčilo. Bola to len povinná jazda. V neskorších ročníkoch pribudol matematický sofware a ja som sa programovaniu v ňom vyhla asi len zázrakom.

Keď niekomu poviem, že som z Matfyzu, vypúli oči a začne uznanlivo prikyvovať hlavou. Ale matfyzáci sú z veľkej časti úplne normálni ľudia s normálnymi koníčkami. Ja som od detstva jazdila na koni. V 16-tich som si spravila potápačský kurz, a od 17-tich až doteraz sa venujem skalnému lezeniu. Vždy som programátorov považovala sa ľudí z iného sveta, ktorí žijú v inej dimenzii. Za takých, ktorí keď sadnú za počítač, ostatný svet pre nich prestane existovať. Prestanú jesť, piť, čas začne ubiehať neuveriteľne rýchlo. Mala som priateľa, ktorý bol zhodou okolností programátor. Keď programoval, bol schopný variť párky aj 2 hodiny 🙂 a ja som si za to z neho často robila srandu.

Po škole som sa zamestnala vo firme, ktorá síce pôsobí v oblasti IT, ale mojou úlohou nebolo ani zďaleka programovať. Keď mi vysvetlili všetky procesy a postupy (na všetko sa používa Excel) prišlo mi to príliš neefiktívne a mala som potrebu to zoptimalizovať. Najvhodnejším nástrojom na to boli makrá. Otvorila som si Google, Help v Exceli a začala sa postupne sama učiť, ako na to. Vďaka povinne absolvovaným predmetom programovania na školách, ktoré som si ale vôbec nepamätala, som mala nejaké základy, ako by mal taký kód vyzerať. A začalo ma to neuveriteľne baviť. Prvýkrát v živote. A už to budú pomaly dva roky, čo sa tomu venujem…