Vyhľadať
Close this search box.
blog-matematika (1)

Dievčatá matematika môže baviť

Ako som krúžok založil, a ako dievčatá majú rady matematiku počas práce na krúžku. A prečo to je kľúčom k tomu, aby sa neskôr mohli venovať technologickým smerom.

V predchádzajúcom článku som sa venoval tomu, prečo je tak málo žien v IT a ako to zmeniť. V zásade ide o pozitívny vzťah k matematike.

 

Dieťa nemusí byť odborník, stačí pozitívny vzťah

Mnohí mi budú vytýkať to, že nemôže byť každý matematik, keď ja osobne tvrdím, že každý je v niečom inom dobrý a časom sa vyprofiluje. Zároveň však tvrdím, že 95% (toto číslo nemám z hlavy, ale z výskumov Jo Boalerovej zo Stanfordovej univerzity) detí je schopných zvládnuť akúkoľvek úroveň matematiky v školách. Tak trochu paradox. Teraz je vhodný čas, aby bol rozlúsknutý.

Ak tvrdím, že 95% detí je schopných zvládnuť matematiku, tak zároveň to neznamená, že chcem, aby každé dieťa v rovnakom čase vedelo vyriešiť istý matematický problém.

Do úlohy sem vstupuje čas a individualita dieťaťa. Kým čas je dôležitý na hĺbkové pochopenie, individualita dieťaťa je dôležitá pre určenie tempa a získaniu okrajových zručností, ktoré so sebou daný matematický problém prináša.

Ja sa totiž pozerám na matematiku nie ako na ten najdôležitejší predmet. To ani vonkoncom. By sme sa zamotali do problémov ešte hlbšie. Pozerám sa naň, ako na možnosť naučiť sa vnímať svet okolo seba a nebáť sa s ním interagovať.

Veď matematika je všade vôkol nás. Nákup v obchode sa spočítava, hypotéky sa kalkulujú, zisťujeme priemery na vysvedčeniach, či ten bicykel (mobil) bude alebo nebude. Keď má dieťa nechuť riešiť matematické problémy, má nechuť interagovať so všetkým, čo je okolo nás, stáva sa apatickým a nemá na nič chuť, nič ho nebaví. Následne sa dostane do prvých problémov v škole, potom rodičia naň tlačia a vôbec, celé okolie častuje dieťa „hlupákom“.

Neraz sa stane, že tento „hlupák“ hľadá útočisko u ľudí, ktorí ľahko zmanipulujú, dajú silné slová, holé hlavy a nasmerujú na nesprávne hodnoty.

Pri tom stačí tak málo. Nechať dieťaťu čas. Ja viem, ty dospelák sa furt niekam náhliš, no skús sa seba samého opýtať: „je nutné sa náhliť?“ Kam sa náhliš? Za čím sa náhliš? Budeš mať viac pokoja a menej stresu, keď sa donáhliš a budeš tam, kde chceš byť? Alebo si zas nájdeš novú cestu náhlienia za niečím ďalším veľmi dôležitým?

Alebo len pred niečím neustále utekáš? To vieš len ty a je na tebe, aby si to zmenil.

Zastav sa.

Zastav sa, aby si videl, že vedľa teba sa snaží bežať tvoje dieťa, ktoré rozhodne tvojmu tempu nestíha, potrebuje čas.

Pozitívny vzťah k chodeniu, behaniu a skákaniu spôsobuje, že dieťa sa rado hýbe. Má k tomu pozitívny prístup a nemusí to byť práve Usain Bolt, aby behalo. Stačia kotúle, váľanie sa v tráve alebo preskakovanie potoka.

Toto musí zažiť aj v iných predmetoch, mňa sa týka hlavne matematika. Stačí, aby dieťa malo radosť z objavovania matematických javov a bude sa mu oveľa ľahšie vodiť v tomto svete.

 

Učenie naspamäť

Často čítam a počujem argumenty za podporu učenia sa naspamäť, aby človek vedel veci rýchlo vyrátať. Nuž dobre. Na tom nie je nič zlé. Tento argument však stojí na tom, že deti musíme nútiť učiť sa naspamäť. Môj protiargument je, že prečo vieš tak dobre chodiť, že nad tým ani nerozmýšľaš? Alebo bicyklovať, alebo variť, … Je to tým, že si sa danú činnosť učil alebo učila spamäti? Učil alebo učila si sa všetky možné situácie prekonávať ako namodelované situácie? Nie, no aj tak to ovládaš na vysokej úrovni: pešo prejdeš bezpečne cez cestu alebo uvaríš jedlo, ktorým nikoho neotráviš.

O matematike je to to isté. Malú násobilku dieťa nemusí vedieť naspamäť. Stačí, že zažije toľko rôznorodých situácií, že tá nosiblka sa spamätní v hlave a bude fungovať ako to chceš ty, že ju bude vedieť naspamäť. No v čase, kedy je jeho mozog na to najviac pripravený.

Akékoľvek nútenie učiť sa spôsobuje vážne problémy v chuti učiť sa. Spomeň si na seba, na predmet na škole, ktorý ťa trápi dodnes. Prečo to je často matematika? A prečo tak odpovedajú väčšinou dievčatá a ženy a nie chlapci a muži?

Okrem toho, že chlapci sú odolnejší v znášaní ponižovania, tak dievčatá potrebujú viac času na premýšľanie, ktorý v škole a ani doma nedostanú. Celkovo sa tak vytvára v ich hlavách obraz, že matika je nudná, nezáživná a potom k nej aj tak pristupujú. Následný pokazený vzťah s matematikou sa prenáša aj ďalej. Až tam, kde sa mladá žena rozhoduje, kam na vysokú školu. Technický smer si nevyberie, lebo jej nedali priestor bádať a skúmať matematické javy v čase, kedy na to jej mozog nebol pripravený. Namiesto toho jej vopchali do ruky šálku kávičky a bábiku aj napriek tomu, že chcela programovateľného robota.

Dievčatá môže matematika baviť a netvárme sa, že nie, lebo sú dievčatá. Práve preto, že sú dievčatá, ich matematika môže zaujímať dokonca viac, ako chlapcov, nakoľko tie potrebujú často veci premyslieť do hĺbky, aby ich bavili. (Boaler, 2002a; Zohar a Sela, 2003)

 

Trestať, známkovať, alebo čo vôbec?

Ďalšia z kontroverzných tém. Dovolím si znovu citovať jeden z výskumov: „Študenti hodnotení slovným komentárom sa učili dvakrát rýchlejšie ako skupina hodnotená známkami. Rozdiely medzi mužským a ženským pohlavím zmizli a zlepšil sa aj celkový postoj študentov k predmetu.“ (Elawar a Corno, 1985)

A to je len jeden z aspektov. Ďalším je, že známky decká vnímajú ako tresty. Totiž známka so sebou prináša neželané nálepkovanie za neschopných ľudí. Taký človek potom tento obraz prijíma za svoj a začne sa podľa neho správať. Volá sa to sebanaplňujúce proroctvo, alebo v pedagogických kruhoch aj pygmalion efekt. Ide o jav, kedy dieťa prijíma za svoj sebaobraz predpoklad o svojich úspechoch/neúspechoch práve ten, ktorý naň vymysleli dospeláci alebo okolie. Častokrát učitelia a rodičia.

A potom sa rodič pýta: „čo sa s mojim ňuňuňu synáčikom stalo?“ Vedz, že za tým je práve sebanaplňujúce proroctvo. Dieťa je v tom nevinne. Problém je, že tento sebaobraz taký človek bude prenášať aj na ostatných členov spoločnosti, keď sa stane rodičom.

 

Faktická spätná väzba

Mnohí volajú po tom, aby deti dostávali známky. Že my sme ich dostávali tiež, že prežijú a podobne. Sú to čisto nostalgické záležitosti, ktoré s reálnou schopnosťou učiť sa nemajú nič spoločné.

Miesto známok môžeme pokojne dávať cukríky a tiež by sa nič nezmenilo. Možno len množstvo chorých na zubný kaz. Ľudský mozog totiž funguje na vnútornej potrebe prežiť. Akonáhle bude pokladať známku 5 až 2 za hrozbu, a ver mi, že začne, začne sa brániť alebo utekať. Obrana spočíva v rôznom agresívnom správaní sa, vydobíjaním si pozornosti iným spôsobom, ako vhodným. Niekedy sa mozog situácii snaží vyhnúť a radšej ide na cigaretu do lesoparku, ako na hodinu nemčiny.

Skutočnou spätnou väzbou totiž známky rozhodne nie sú. Je nimi, čuduj sa svete, riadne formulované konštatovanie daného stavu. Dajme príklad (ostanem pri matematike):

  • Kvadratické rovnice ti ešte robia problém, keď ich musíš počítať metódou štvorcov, no akonáhle si situáciu nakreslíš, vieš sa dostať k výsledku. Kresliť vieš skutočne pekne, pokračuj v tom a raz sa ti to isto oplatí. (Alebo chceš, aby miesto toho tvoje dieťa i naďalej dostávalo ničnehovoriacu známku 4?)
  • Násobenie deviatkou ti očividne robí značné problémy, ostatné čísla sú zrejmé a bez problémov sa dopátraš k výsledku. Síce pomalšie, ako ostatní, ale nezabúdaj, že pomalšie ďalej zájdeš. (Čo keby dostalo toto dieťa len bezduchú 3?)

 

OK, písať 200 takýchto hodnotení na konci roka, to dá jednému zabrať. I dvom. Nestojí to však za tú námahu? Kľúčom podľa mňa je priebežne si spisovať postrehy ku každému žiakovi. Skúšam túto metódu na krúžku Večerná škola matematiky. Na záver chcem z poznámok ku každému žiakovi poslať rodičovi profil jeho dieťaťa očami učiteľa, aby rodič presne vedel, ktoré sú silné stránky, a kde sa dá ešte pracovať. V neposlednom rade samozrejme povzbudiť.

Lebo ako sa mi v biznise oplatila otvorená a jasná komunikácia, tu to musí byť o tom istom. Škola nesmie byť tým záhadným despotickým miestom. Ja chcem, aby bola škola miestom slobody a rozvoja myslienia.

Pri všetkom tomto tvrdím, že dievčatá môže matematika naozaj baviť, lebo to vidím na vlastné oči. Z mojej strany je to len stručný vstup do problematiky bádania. Ktoré deti to zaujíma, riešia si doma a pokračujú v tom, čo začali na krúžku. Nemáme toľko priestoru, aby mohli bádať aj celý deň len okolo jednej veci.

Napriek tomu vidím, čo s deťmi robí, keď dostanú relatívne ťažký problém, priestor, slobodu a čas. Ono ich to baví.