Môžem ísť študovať IT aj keď neviem programovať? Túto otázku som si kládla pred 6 rokmi. Bola som v treťom ročníku na gymnáziu a rozhodovala som sa, čo ďalej. V tomto ročníku sme si mali vybrať naše budúce zameranie a podľa toho si aj semináre a maturitné predmety. Bola som taký nevyhradený človek, vedela som z každého niečo, no v ničom som nebola naozaj vynikajúca. Nemala som od malička vysnívané povolanie ako lekár, právnik alebo učiteľ, a tak som na to šla logicky.
Ktorým smerom ísť?
Najviac zo všetkých predmetov mi išla matematika, no s fyzikou to bolo biedne. Rozhodla som sa teda, že skúsim ekonómiu. Hodiny na seminári ale boli pre mňa utrpením a po polroku som pochopila, že moja cesta tadiaľto nevedie. Druhý polrok som seminár z ekonómie ukončila a už vtedy som vedela, že v štvrtom ročníku svoje zameranie zmením. V rozhodovaní, čo ďalej, som bola znova na začiatku.
Poď na IT!
Vtedy ma oslovil spolužiak Martin. Programovať začal už na základnej, vďaka čomu mal oproti ostatným výhodu. Jeho starší brat študoval informatiku a on celý čas vedel, že chce ísť v jeho stopách. Nikto v ročníku ale nechcel ísť na rovnakú fakultu ako on. Raz cez prestávku, keď som si zúfalo pýtala radu od spolužiakov, mi Martin zo žartu hovorí: „Poď so mnou na IT-čko.“ Najskôr sme si z toho začali uťahovať. Vtipy o informatikoch a ženách informatičkách sa len tak sypali. Mne to ale nedalo a cez víkend som o tom premýšľala. Veľmi som si neverila, ale zároveň som vedela, že nemám veľa iných možností.
Ja predsa vôbec neviem programovať
Keď som neskôr prišla do školy, začala som sa ho viacej vypytovať na školu. Moja najväčšia obava bola, že ja predsa neviem vôbec programovať. Moje počítačové schopnosti začínali pri zapnutí/vypnutí a končili surfovaním na internete a písaním referátov vo Worde.
Martin vo mne asi videl nádej na možnú spolužiačku, a tak sa ma snažil presvedčiť, že na to mám. Súhlasila som, ale s podmienkami. V lete ma doučil veci, ktoré sa učili na seminári v treťom ročníku. Vo štvrtom ročníku už bola ekonómia minulosťou a pripojila som sa k ostatným budúcim informatikom. Vďaka Martinovej „letnej škole“ (bez obáv, bavíme sa o pár hodinách) som vôbec nezaostávala a s trochou snahy som patrila medzi tých šikovných. Utrpenie z učenia sa nudných poučiek vystriedalo nadšenie z tvorenia a radosť z toho, keď kód fungoval a robil to, čo mal.
Dobrá partia ťa podrží
Jedna z mojich podmienok pre Martina bola, že mi na výške pomôže, s čím ochotne súhlasil. Akosi som ale nepočítala s tým, že v prvom ročníku študentov rozdeľujú do cvičení podľa abecedy. Chytila ma panika. Nemali sme spolu ani jedno cvičenie a ja som nepatrila medzi ľudí, ktorí sa len tak dajú do reči s inými a ešte k tomu s chalanmi. Hneď na prvej hodine sa ku mne, ako k jedinému dievčaťu, prihovoril spolužiak. Pamätala som si ho z prednášky, lebo sedel neďaleko. O pár minút už sme sa v skupinke rozprávali štyria. Ani jeden z nás tam nikoho nepoznal. Postupne som začala zisťovať, že nie som jediná, ktorá začala programovať ku koncu strednej a prestala som sa cítiť, akoby som tam nepatrila. Zároveň tam bolo veľa takých, čo už mali skúsenosti, a my „začiatočníci“ sme sa ich mohli pýtať. Na moje prekvapenie mi nikdy nikto neodmietol pomôcť, a ak náhodou nevedel ani on, mali sme aspoň lepší pocit, že aj niekto iný tomu nerozumie.
Zvládla som to
Po troch rokoch, keď sme skončili bakalársky stupeň bez opakovania jediného predmetu, mi Martin povedal, že keď ma vtedy na strednej nahováral, nečakal, že to zvládnem až tak dobre. Predsa len, začínala som od nuly. Jeho pochvala pre mňa znamenala veľa, keďže to bol on, kto ma veľa vecí naučil. S chalanmi z prvého cvika sa kamarátime stále a pokračujeme spolu v štúdiu na inžiniera.
Nebudem to zľahčovať, štúdium informatiky je náročné, a neraz som toho mala po krk. Dá sa ale zvládnuť, tak ako aj iné veci, ak to človeka baví. Ak do toho idete bez hlbších vedomostí, je to o to náročnejšie, avšak nelíšite sa od množstva iných študentov.
